[ 29.3.2012, Lenka Kukurová, kunsthistorička Feminismy > Feminismus, Kultura > Kultura a umění ]

Feministické umenie sa vo verejnom priestore začalo objavovať už pred takmer štyridsiatimi rokmi. Kým v Československu viseli v tom čase v uliciach portréty Lenina, komunistické heslá a na nástenkách vzorní pracovníci a pracovníčky, v New Yorku bolo možné vidieť billboardy umelkyne Barbary Kruger. Čiernobiele fotografie ženských tvárí prekrývali nápisy ako: „Tvoje telo je bitevné pole“, „Nepotrebujeme ďalších hrdinov“ alebo „Neumieraj pre lásku, stop domácemu násiliu“.

Feministické umenie vo verejnom priestore

Jednoduchý, reklame podobný vizuálny jazyk a heslá mohli osloviť veľké množstvo ľudí. Nebolo dôležité, či pochopia, že sa jedná o umenie, ale či ich zasiahne obsah. Podobné postupy využila umelecká skupina Guerrilla Girls (umelkyne vystupujúce anonymne v gorilích maskách). Ich billboard ženského aktu s hlavou gorily dopĺňal nápis: „Musia byť ženy nahé, aby sa dostali do múzea?.“ Umelkyne kritizovali nízke zastúpenie ženských autoriek v zbierkach inštitúcií a na veľkých výstavách. Takéto umelecké aktivity tvorili aspoň sčasti protiváhu sexistických obrazov vo verejnom priestore, väčšinou reklamných, ale aj politických.

Po revolúcii sa verejný priestor v Československu síce odštátnil, ale následne masívne komercionalizoval. Reklama sa stala všadeprítomná, ženské telo v nej zohrávalo často hlavnú úlohu, ako v jednej paródii z časopisu Adbusters, na ktorej mnohokrát replikované foto s veľkými prsiami v podprsenke dopĺňajú meniace sa slogany: kupujte naše džíny, jedzte naše jedlo, jazdite naším taxi... Feministické umenie v našich podmienkach nikdy veľmi neprekvitalo – a to ani v podobe public artu (umenia vo verejnom priestore). Sexizmus v uliciach získaval svoju protiváhu len postupne. V nasledujúcich odsekoch predstavím niekoľko diel public artu s feministickou a queer tematikou z Česka a Slovenska. Aj prostredníctvom týchto diel sa naše ulice feminizujú.

Verejné telo a sexualita

Lenka Klodová je umelkyňa, v ktorej dielach sa feministické témy často objavujú: obliekala povystrihované slečny z porno časopisov ako papierové bábiky alebo im primaľovala kroje, vytvorila prvý český pornočasopis pre ženy. Niektoré z jej diel sú určené pre verejný priestor, napríklad v roku 2001 dojčila prezlečená za muža na verejnosti svoje dieťa. Na nábreží pod Letnou v Prahe (Galéria Artwall) vystavovala v roku 2005 cyklus manipulovaných fotografií Vítězky – boli to ženy-športovkyne pri vrcholových okamihoch, v chvíľach víťazstva a dosiahnutia mimoriadneho výkonu, no všetky mali obrovské tehotenské brucho. Umelkyňa tak povýšila materstvo na úroveň masami zbožňovaného športu. Lenka Klodová pracuje aj s vlastným telom: v Brne zorganizovala sprievod svojich telesných častí mestom – gigantické fotky častí jej nahého tela niesli ľudia ulicami. V inej performance na brnenskom námestí je umelkyňa na začiatku zatvorená vo veľkej krabici, z ktorej vystrkuje postupne svoje nohy, ruky a hlavu. Keď sa postaví, je vidieť na prednej časti krabice namaľovaný obrys tela sexy kočky. V krabici ide do butiku a kúpi si nejaké „hadříky“, ktoré jej musí pomôcť predavačka natiahnuť na telo-box. Akcia je veľmi vydarenou paródiou na mýtus krásy a umelej „dokonalosti“ ženského tela.

S feministickými témami pracuje dlhodobo vo svojich dielach aj slovenská umelkyňa Eva Filová. Pred voľbami v roku 2004 „zdobili“ ulice Bratislavy jej billboardy s nápisom: „Voľby sú ako orgazmus: príliš veľa sa od nich očakáva.“ Pri návšteve pápeža Jána Pavla II. a slávnostnej omši v Bratislave-Petržalke Filová vytvorila video zaznamenávajúce akciu iniciatívy Možnosť voľby. Aktivisti s týmito nápismi na tričkách sa prechádzajú pomedzi jasajúci dav a „vítajú“ pápeža, záznam vtipne dopĺňa pieseň Ciao, ciao bambina.

Rozmanitosť genderových identít

Akciu pri príležitosti návštevy pápeža v Brne, tentokrát už Benedikta XVI., usporiadala česká umelkyňa Darina Alster v spolupráci s Tamarou Moyzes. Pápeža prišla požiadať o požehnanie Bianca Braselli – dvojjediná ženská bytosť s dvoma hlavami. Umelkyniam sa podarilo preniknúť až do VIP zóny, ale tu bola bytosť reprezentujúca inakosť odchytená nemilosrdnou ochrankou a vykázaná z priestoru. Takže sa jej pápežské požehnanie neušlo.

Nie priamo na ulici, ale vo výklade obchodu s výhľadom do ulice, predviedol svoju akciu s názvom Registrujete svoje partnerstvo? slovenský umelec Richard Fajnor. Oblečený v svadobných šatách sa zavesil v dámskom butiku dolu hlavou zo stropu. Akcia symbolizovala neľahké postavenie sexuálnych menšín, ich „mučenie“ nevyhovujúcimi právnymi predpismi. Akciu Fajnor predviedol najskôr na Slovensku, potom v Česku, pričom v krajinách s inými právnymi predpismi má aj umelecká akcia iné vyznenie.

Zo spálne do ulíc: domáce násilie

V roku 2006 sa v pražskom metre konala umelecká výstava Stop násiliu na ženách organizovaná Amnesty International. Výrazným dielom, ktoré sa dostalo až na prvé stránky bulváru, boli manipulované fotografie političiek od slovenského umelca Radovana Čerevku. Fotografie zobrazovali z čelného pohľadu usmievavé tváre, no z pohľadu zboku tváre zbité. Vystupovali tu Condoleezza Rice, Angela Merkel, Petra Buzková a Julia Timošenková. Názov Čo je doma, to sa počíta tvorí ironický komentár k spoločenskej realite, v ktorej je domáce násilie označované za súkromnú záležitosť partnerov. Zároveň odkazuje k stereotypnému vnímaniu rozdelenia rodových rolí, ktorú verejne a politicky činné ženy porušujú. Čerevkove dielo, v ktorom použil fotografie političiek, tiež prehodnocuje mýtus, že násilie na ženách sa týka len istej spoločenskej vrstvy alebo národnostnej skupiny.

Na rovnakej výstave oslovovali cestujúcich aj plagáty bez obrázku len s textom „Žena na schodech, dva muži nad ní“ od umeleckej skupiny Pode Bal. Opísaná situácia mala zneistiť divákov a obraz násilia vznikol až po dotvorení scény vo vlastnej mysli. Mário Chromý v metre vystavil portréty páchateľov znásilnenia nainštalované na spôsob policajnej nástenky. Tie pripomínali, že rovnako ako obeťou, môže byť aj páchateľom násilia každý, nezáleží na typológii tváre ani na spoločenskom postavení. Skupina Guma Guar na pokračovaní výstavy v budove krajského úradu v Ústí nad Labem umiestnila ku vchodu na zem veľké šípky „muži“ a „ženy“, ukazujúce rozličnými smermi. Pokyny boli tak výrazné, až sa na vrátnici objavil „disclaimer“, že sa nejde o nariadenie úradu, ale o umelecké dielo.

Posuny a limity boja s predsudkami

Česká umelkyňa Jana Štěpánová vniesla do public artu a pražských ulíc novú tému – queer identitu. Na galériu NoD umiestnila v máji 2011 billboard Jedna z nás/Jeden z nás. Boli na ňom tri fotky žien a „súťažná“ otázka: „Jedna z nás není lesba.“ Diváci sa mohli zapojiť prostredníctvom sms alebo cez web. Projekt má aj svoje webové stránky www.one-of-us.cz. V diele Štěpánová pracuje s reálnými postavami a reklamnou nadsázkou, dôležité je, že využíva priame zapojenie verejnosti, ktorá má možnosť vyskúšať si takto pracovať so svojimi predsudkami a ich absurditou.

Veľmi výstižnou metaforou toho, kam sa naša spoločnosť za posledných dvadsať rokov posunula, je dielo Michala Šimla s názvom Rekonstrukce, umiestnené v roku 2011 na vlakovej stanici v Košiciach. Dielo je dvojfotografiou – na prvej stojí autor vo vojenskej uniforme a vylieva z fľaše pivo. Rekonštrukciou je druhá fotka zo súčasnosti, kde autor stojí v rovnakej póze, opakuje rovnaké gesto, no je oblečený v ženských šatách a má namaľovanú tvár. Predstavuje identitu, ktorá mu nie je nanútená, ale je jeho vlastná. Dielo symbolizuje, že spoločnosť sa demilitarizovala a inakosť je možné prezentovať. Mnohé otázky už nie sú tabu. No k ideálnemu stavu máme ešte pred sebou dlhú cestu verejným priestorom.

Tento článek byl původně uveřejněn v časopisu G Bod.