 |
|
 |
Slovenský recept na uplatňovanie ženských práv
[ 3.12.2003, Zuzana Očenášová
Rovné příležitosti > Rovné příležitosti
]
Medzi najdiskutovanejšie témy na Slovensku týkajúce sa ženských práv patria najmä násilie páchané na ženách, nerovnosť platov mužov a žien a zastúpenie žien v politike. Prvé dve sa viac menej pravidelne objavujú v médiách, tretia sa objavila najmä v čase pred parlamentnými voľbami v roku 2002.
Najúspešnejšieho riešenia sa dostalo téme domáceho násilia páchaného na ženách. Slovensko má z krajín Višegrádskej štvorky jednu z najprogresívnejších legislatív. V rámci novelizácie sa v zákone zaviedol pojem blízkej osoby, raz podané trestné podanie na násilníka už nie je možné stiahnuť a orgány činné v trestnom konaní musia prípad prešetriť. Súd dokonca môže vydať predbežné opatrenie, na základe ktorého musí násilník opustiť spoločnú domácnosť. Práva žien a detí sú tak aspoň dočasne chránené a obete nemusia vždy utekať k príbuzným alebo do útulkov. Slovenská legislatíva v tomto aspekte dokonca prevyšuje legislatívu niektorých štátov EÚ.
Problém rovnosti platov a politickej reprezentácie však nie sú ani zďaleka podobne úspešne riešené. V súčasnej vláde nepôsobí ani jedna ministerka a zo 150 poslancov je iba 27 žien. Platy žien sú v priemere takmer o tretinu nižšie a tento trend má zhoršujúci sa charakter. Kým pred siedmimi rokmi zarobili ženy 75 percent priemerného mužského platu, v roku 2002 to bolo už iba 71,7 percenta. Pozrime sa na niektoré faktory, ktoré spôsobili úspešnosť riešenia jedného problému a možno tak čiastočne odhalíme, prečo zvyšné dve témy ostávajú na periférii politickej agendy a širšej spoločenskej diskusie.
Piata žena proti domácemu násiliu
Problém domáceho násilia sa prvý krát stal témou širšej verejnej diskusie po kampani Piata žena v roku 2002. Hoci väčšina ohlasov sa sústredila na čísla uvedené v kampani a na adekvátnosť používania štatisticky neoverených informácií (reprezentatívny prieskum, ktorý toto číslo potvrdil sa uskutočnil až v roku 2003) a nemožnosti zamlčovania problému, ktorý sa týka 20 % žien, aj vďaka týmto negatívnym ohlasom spôsobila, že sa téma dlhodobo objavovala v médiách. Sprievodné akcie mimovládnych organizácií, ako napríklad telefonická linka pomoci, sprístupnili dostupné informácie o domácom násilí a jeho vtedajších možnostiach riešenia mnohým ženám a dodali im odvahu problém riešiť.
Ďalším faktorom úspešnosti bol fakt, že na Slovensku existuje sieť viacerých mimovládnych organizácií, ktoré sa tejto problematike dlhodobo venujú a majú dostatok praktických skúseností s riešením situácie ich klientiek, aby vytvorili jasnú stratégiu riešenia problému domáceho násilia. Tieto organizácie sa v rámci realizácie kampane združili do koalície Piata žena. Ich jednotný postup napomohol zviditeľneniu problému domáceho násilia nielen vo verejnosti, ale do riešenia problému sa zapojila aj Národná asociácia sudkýň, ktoré sa podieľali aj na príprave novelizácie zákona.
Slovenská situácia ukazuje, že koordinovaný postup viacerých organizácií založený na praktických skúsenostiach a expertíze aktivistiek, a v neposlednej rade aj ochota donorov zaoberať sa touto problematikou, môže napomôcť riešeniu problematiky ženských práv nielen v chápaní verejnosti, ale aj na politickej úrovni.
Političiek je málo, nie je o ne záujem
Problému zastúpenia žien v politike sa zďaleka nevenovalo natoľko systematicky a dlhodobo. Ako som spomenula vyššie, diskusia na tému kvót na kandidátke politických strán sa objavila len krátko pred voľbami, v čase, kedy nebolo politicky žiadúce meniť volebný zákon. Je zaujímavé, že v súčasnosti, keď vláda predkladá návrh zmien volebného zákona, sa táto téma nevyskytla ani len okrajovo a to tak zo strany vlády ako i ženských aktivistiek. Dá sa teda uvažovať o téme na objednávku vyvolanej udeľovaním grantov v období pred voľbami?
Téme politickej reprezentácie žien sa dlhodobejšie venuje len jedna ženská organizácia a táto téma nepatrí napríklad ani k prioritám donorských organizácií. Dôvodov môže byť viacero: téma sa príliš dotýka politiky a práce s politickými stranami (bez ich spolupráce model kvót nie je možné dosiahnuť), pojem pozitívna diskriminácia má skôr negatívne konotáty a dôvody nízkej reprezentácie žien sú na úrovni dohadov a teda je ťažké nájsť možné alternatívy riešenia.
Napriek tomu v strednej Európe existujú príklady, ktoré ukazujú, že riešenie existuje, ak sa na ňom systematicky pracuje. V konzervatívnom Poľsku sa uskutočnilo niekoľko projektov, ktoré viedli k zvýšeniu zastúpenia žien v politike. Po voľbách v roku 2001 sa zastúpenie žien v parlamente zvýšilo z 13 % na vyše dvadsať. Tento nárast bol spôsobený najmä kampaňou koalície ženských mimovládnych organizácií, ktorá presadzovala vyššie zastúpenie žien, otvorila diskusiu na túto tému a zároveň vyvinula tlak na politické strany. Niekoľko politických strán naozaj predstavilo na svojej kandidátke 30 percentné zastúpenie žien. Zaujímavým doplnkom kampane bola koalícia žien – politických kandidátiek rôznych strán, ktoré vytvorili neformálnu koalíciu a zaradili do svojich programov aj otázky týkajúce sa ženských práv.
Najväčší problém: stereotypy
Problém nerovnosti platov je ešte komplexnejší a zahŕňa v sebe viacero rovín: v platovo poddimenzovaných odvetviach (školstvo, zdravotníctvo, verejná správa) prevláda feminizácia, pretrvávajú stereotypy zamestnávateľov pri výbere pracovníkov/čiek do riadiacich funkcií, časová náročnosť týchto funkcií, ťažko zlúčiteľná so starostlivosťou o rodinu, ktorá ešte stále vo väčšine prípadov leží na pleciach žien. Riešenie problému by teda malo zahŕňať narúšanie rodových stereotypov v širokom spektre spoločnosti (mužov i žien) ako i stratégiu na riešenie problému nízko platených odvetví. Úspešných prípadov v tejto sfére je však veľmi málo. Feminizácia niektorých odvetví takmer všade na svete poukazuje najmä na ich nízku finančnú zaujímavosť. Stereotypy v rodinných vzťahoch je možné meniť len veľmi pomaly, napríklad aj medializáciou prípadov „otcovských dovoleniek,“ modelových vzorov úspešných žien, či podporou časove a priestorovo flexibilnejších typov prác. Stereotypy zamestnávateľov by aspoň čiastočne znížilo vedomie možného súdneho sporu pre diskrimináciu na pracovisku. Na Slovensku sa však žiaden takýto súdny spor nekonal.
Pri riešení tohto problému by mohol pomôcť antidiskriminačný zákon a jeho dôsledné uplatňovanie, ktoré by zabezpečilo právnu ochranu rovnosti platových podmienok. Na Slovensku však existuje výrazná rezistencia k prijatiu takéhoto zákona. V samotnej vládnej koalícii existujú dva prúdy, jeden za prijatie jedného komplexného zákona, druhý za novelizáciu existujúcich zákonov. Podľa komisie , ktorá bola zriadená pri podpredsedovi vlády, je však potrebné novelizovať 80 existujúcich zákonov. Za prijatie antidiskriminačného zákona existuje silný tlak zo strany Európskej únie ako i pomerne jednotný postoj tretieho sektora. Je otázkou času nakoľko bude tento tlak úspešný nielen pri pretláčaní prijatia zákona, ale najmä pri dodržiavaní jeho uplatňovania.
Ako teda vyzerá úspešný recept na uplatňovanie ženských práv? Systematické a koordinované aktivity rôznych aktérov z tretieho sektoru ale i reprezentantov štátnej správy, dôkladná analýza problému a stratégia jeho riešenia, dlhodobá verejná diskusia a každodenný osobný postoj žien i mužov pri potláčaní stereotypov.
Autorka se dlouhodobě zabývá genderovými otázkami na Slovensku.
Článek byl publikován v rámci projektu "Ženy (a muži)" za podpory Heinrich Boell Stiftung.
(C) Infoservis společnosti Člověk v tísni při České televizi, o.p.s.
Za podpory Open Society Fund Praha, Nadace rozvoje občanské společnosti a Charles S. Mott Foundation
|
|
|
|
