 |
|
 |
Môže za to Helena? alebo Úloha mužských komplexov v dejinách ľudstva
[ 7.1.2003, Oľga Pietruchová
Feminismy > Mužská studia
]
Dejiny ľudstva sú dejinami vojen, ozbrojených konfliktov a boja o moc. Síce sa kde-tu v histórii spomenú veľké myšlienky a veľké ideály ako vznik demokracie v Grécku či osvietenské myšlienky, popri trójskej vojne či bitke pri Waterloo však pôsobia nevýrazne, takmer nudne. Veľkí Muži dejín ľudstva nebudujú demokraciu a nepíšu knihy, ale prelievajú krv – a väčšinou nie vlastnú. Čo viedlo a vedie Veľkých Mužov ľudských dejín k tomu, aby vystavovali svoj život a životy státisícov riziku smrti? Ideály? Boj o moc? O vplyv a slávu?
Trójska vojna bola prvým slávnym meraním síl v antickej histórii. Desať rokov obliehali najudatnejší hrdinovia a siláci Grécka Tróju, pretože Menelaos vo svojej urazenej mužskej márnomyseľnosti nemohol zniesť, že mu krásna Helena žena ušla s iným. Práve jemu, vládcovi Sparty, najpatriarchálnejšieho mesta starovekého Grécka, nasadila žena pred očami všetkých konkurentov parádne parohy! Tie sa predsa dajú schovať iba pod vojenskú prilbu a komplex z nich (z nej) možno vyrovnať len dôkazom udatnosti. A čo je už (v mužskom svete) udatnejšie ako zabíjanie nepriateľa? Menelaos síce v závere vojny, keď konečne dobyje Tróju a nájde svoju ženu, prejaví určitú slabosť a namiesto toho, aby do Heleniných krásnych, a práve za týmto účelom odhalených pŕs zabodol dýku, podľahne mužskej žiadostivosti a namiesto toho, aby ju dramaticky potrestal, odvedie si ju domov (čo môže byť pre ženu rovnako krutý a nepríjemný trest), v kontexte udatných bitiek sú však takéto malé slabosti zanedbateľné. Najmä ak si spomenieme na všetky tie hrdinské činy pred múrmi Tróje, ktoré predvádzali bojovníci na čele s mladým polobohom Achillom. Práve on nasadil latku mužskej udatnosti a statočnosti poriadne vysoko. Tak vysoko, že musel prísť až ďalší mladý udatný poloboh Alexander II. Macedónsky (ba neskôr až Veľký), aby sa mu v boji a meči vyrovnal. Neskonalý obdiv k Achillovi hnal Alexandra k ďalším a ďalším bitkám a výpravám, medzi ktorými nechýbali také udatné skutky ako vyvraždenie obyvateľov a zničenie Téb a zrovnanie so zemou ďalších rozvinutých demokratickým miest Grécka. Vedľajším produktom snahy vyrovnať sa svojmu veľkému vzoru bola najväčšia ríša antiky, a tak sa Alexander stal vzorom pre mnohých ďalších mocnárov, najmä starovekého Ríma. Nedá mi nespomenúť z nich napr. Cézara a jeho nástupcu (alebo jedného z nich) Marca Antonia. Práve on v snahe oslniť Kleopatru viedol výpravu do Ázie a rozšíril Rímsku ríšu po stopách Alexandra. Kleopatra ako príslušníčka rodu Ptolemaiovcov bola zviazaná s Alexandrom Veľkým a veľmi ho obdivovala, a hoci neoplývala krásou (Kleopatra á la Elisabeth Taylor je produkt Hollywoodu, nie histórie), jednoznačne to s mužmi vedela. Samozrejme, Marcus Antonius nemohol zniesť jej obdiv k inému mužovi a musel sa mu pokúsiť vyrovnať!
Ani ďalší Veľký Muži starého Ríma neviedli vojny kvôli veľkým ideálom. Taký Nero, zmietaný komplexmi z vlastnej literárnej a sexuálnej nemohúcnosti, dal vyvraždiť novú sektu akýchsi kresťanov nie preto, že by chcel brániť svojich bohov, ale preto, aby odviedol pozornosť rímskeho ľudu, ktorý ho podozrieval, že práve on dal založiť v Ríme veľký požiar, aby uvoľnil miesto na stavbu svojho paláca.
Ani rozšírením desatoro sa v dejinách (mužského) sveta pohnútky veľmi nezmenili. Čo iného boli nespočetné inkvizičné procesy s bosorkami ako vyrovnávaním si komplexov sexuálne frustrovaných mecenášov cirkvi s objektmi ich smilných túžob? Vysoko morálni, priam svätí inkvizítori si v mučiarňach dávali veľmi záležať na opisovaní všetkých podrobností z obcovania mladej peknej bosorky s diablom (v podobe mladého pekného suseda), ktoré im samým bolo prísne zakázané a nedostupné. Krásne mladé telo ženy, týrané a mučené katom v čiernej maske, muselo predsa dávať nesmierny pocit moci muža nad ženou. A ako vieme, moc je najsilnejšie afrodiziakum....(Nemajú sadomasochistické metódy svoje korene práve tu?)
Čo iného bol vykonštruovaný proces a upálenie Johanky z Arcu, ak nie akt slepej závisti a mužského komplexu z mladej charizmatickej (a pravdepodobne trochu schizofrenickej) osobnosti, ktorá dokázala to, na čo Veľkí Muži nemali? Prečo by ju inak zradili a nechali upáliť? Samozrejme, také prečiny Johanky ako nosenie nohavíc (v boji, kde sedela na koni) bolo skutočne neskonalou a neodpustiteľnou trúfalosťou, ktorú bolo treba exemplárne potrestať.
Nie náhodou je napoleonovský komplex zaužívaným pojmom. Vzrastom malý, nie práve atraktívny muž s dominantnou matkou a nevernou ženou musel predsa ukázať svetu, aký je on chlap! Takýto komplex po niekoľkých úspechoch zákonite prerastá do iného extrému – do chorobného preceňovania vlastných síl a možností, straty súdnosti a velikášstva, ktorých cena býva úmerne vysoká moci a možnostiam (napr. pol milióna zmrznutých Francúzov v matičke Rusi).
Nevýrazný maliar-natierač z rakúskeho mestečka Braunau dokázal vyťažiť zo svojho vlastného nemeckého pocitu menejcennosti voči bohatým Židom viac než maximum. Jednoduchí nemeckí mužíci bez vzdelania a majetku našli konečne dôvod, prečo môžu, ba priam musia byť na seba hrdí – pretože sú Nemci! Byť Übermensch, to je predsa najlepšia terapia na nedostatok sebavedomia z vlastnej úbohosti a dokonalý mandát na páchanie tých najväčších zverstiev v mene čistoty rasy (podobnosť s pohnútkami inkvizítorov čiste náhodná?)
To, čo formovalo mužskú povahu tisícročia, nezmenia ani najhumánnejie civilizačné procesy či nejaké deklarácie ľudských práv. Nemôžem si pomôcť, ale počínanie a rétorika najmocnejšieho muža planéty presne zapadá do spomínaných schém. Prezident, ktorý utrpel víťazstvo menšinou hlasov voličov a u ktorého psychológovia v predvolebných diskusiách stanovili príznaky duševnej choroby, zrazu po 11. septembri (zrejme na vlastné prekvapenie, súdiac podľa sebazamilovaného výrazu na jeho tvári) objavil v sebe veľkého vodcu. Síce skôr vďaka mimoriadnym okolnostiam než svojim schopnostiam, ale kto by sa zaoberal takými detailmi. A keďže polapenie a exemplárny proces s lídrom Al Kaídy sa zrejme tak skoro konať nebude a z výstavby ciest v Afganistane či vraždenia bývalých talibancov sa politické body získať nedajú (o prostriedkoch na nastávajúcu volebnú kampaň ani nehovorím), treba nájsť nového zloducha ohrozujúceho Američanov, a hlavne dôvod udržať národ v alarmujúcom pocite ohrozenia, v ktorom sa ľudia radi upínajú k Veľkému Mužovi. A v neposlednom rade sa Veľký Muž musí udržať v centre médií. Keď sa popri tom ešte ako vedľajší produkt presadia záujmy amerického ropného a zbrojárenského priemyslu a naplnia kasy pre blížiace sa prezidentské voľby, potom všestrannej spokojnosti nemôžu stáť v ceste nejaké smiešne dôkazy viny či rezolúcia OSN. Na to je scenár príliš dokonalý – a tým sa v zemi Hollywoodu nemrhá. Úspešný akčný scenár Iraq War sa určite dočká druhého pokračovania, niektorí hrdinovia zostávajú (Colin Powell či hlavný zloduch Saddám, ktorý bol v prvom diele prezieravo ušetrený), niektorí sa generačne omladia (G. B. senior odovzdá kufrík s atómovým tlačidlom G. B. juniorovi) a pre zdokonalenie zápletky pribudne ďalší zloduch - Osama.
George Bush si teda svoj komplex psychicky handicapovaného synáčika úspešného otca lieči zaužívaným spôsobom. Günter Gras ho veľmi výstižne prirovnal ku kráľovi Learovi, ktorý predstupuje pred otca ležiaceho na smrteľnej posteli a hrdo oznamuje: Hľa, otče, dokonal som tvoje dielo! A s mamičkou sa tiež vyrovnáva svojím spôsobom – Barbara Bushová verejne deklarovala svoj odpor voči zákazu interrupcií. Jej milovaný syn je jeho najväčším presadzovateľom.
Aká bude cena za najnovší príklad kombinácie mužského komplexu s neobmedzenou mocou, to ešte nevieme. Už iba nostalgicky spomínam na milého Billa, ktorý si svoj komplex z inteligenčne vysoko nad ním stojacej manželky liečil vlastným (a dosť bežným) spôsobom. Osobne mi je prezidentov penis v ústach mladej praktikantky tisíckrát milší ako zomierajúce iracké deti a hrozba zrážky civilizácií.
Z pocitu vlastnej bezmocnosti a frustrácie nad súčasným vývojom a pre vlastné potešenie spracovala Olga Pietruchová.
|
|
|
|
