 |
|
 |
Rómsky holokaust v príbehu Eleny Lackovej
[ 27.1.2005, Ingrid Antalová
Multikulturně > Romské ženy
]
Nadácia Milana Šimečku realizovala v spolupráci s Yalskou univerzitou v Spojených štátoch amerických projekt Osudy tých, ktorí prežili holokaust. Podarilo sa nám získať a zachytiť na videozáznam rozhovory s viac ako 150 židovskými svedkami holokaustu a viac ako 50 rómskymi. Obracali sme sa na ľudí s priamou skúsenosťou s prosbou, aby pomohli vyniesť na svetlo to, čo sa odohralo počas prenasledovania pred vyše polstoročím. Projekt prináša odpovede na mnohé doteraz nezodpovedané otázky, ale predovšetkým strohé dáta protižidovských a protirómskych právnych noriem napĺňa osudmi jednotlivých ľudí a tým "odklína" pred slovenskou verejnosťou najmä neznámy rómsky holokaust. Dopĺňa mozaiku modernej histórie rozmanitosťou a jedinečnosťou životných príbehov, neprehľadnou spleťou náhod, osudových rozhodnutí, vďaka ktorým sú ľudia, ktorí prežili, tu a môžeme s nimi hovoriť. Druhého augusta uplynie šesťdesiat rokov od zrušenia „cigánskeho“ rodinného tábora vo vyhladzovacom nacistickom tábore Osvienčim*, keď posledných tritisíc žien, detí a starcov zahynulo v plynových komorách. Tento deň sa tak stáva pamätným dňom na rómsky holokaust – porraimos. V Európe sa celkový počet tých, ktorí umreli, pretože boli označení za Cigánov alebo cigánskych miešancov ohrozujúcich čistotu rasy, počas druhej svetovej vojny vyšplhal na viac ako pol milióna, v samotnom cigánskom tábore zahynulo asi 21 000 ľudí. Nie je možné určiť presný počet všetkých obetí, keďže väčšina z nich bola postrieľaná v lesoch a pochovaná v neoznačených masových hroboch. Je preto dôležité sa sústrediť na lokálne dejiny, kde represálie voči Rómom prebiehali v závislosti od iniciatívy lokálnych štruktúr a zitenzívnením predvojnových postojov napriek tomu, že konečná legislatíva, ktorá by vyriešila „cigánsku otázku“, sa na nemeckých územiach a na Slovensku len pripravovala. Aj keď na Slovensku neprerástli prezekúcie do takých rozmerov ako v okolitých krajinách, nenechávajú aktivity ľudáckeho režimu v prvých rokoch vojny a nemeckých nacistov v posledných mesiacoch vojny nikoho na pochybách o rasistickej ideológii a konečných plánoch. Rasové prenasledovanie Rómov zo strany slovenského vojnového štátu predstavovali pracovné tábory pre asociálne živly, pracovné vojenské oddiely a celý rad nariadení týkajúcich sa slobody pohybu, bývania a ďalších občianskych aj ľudských práv. K masovému vyvražďovaniu Rómov okupačnými vojskami nemeckého Wehrmachtu a pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy došlo na viacerých miestach Slovenska (Čierny Balog, Detva, Kremnička, Dubnica nad Váhom a pod.) po potlačení SNP.V súvislosti s porraimosom, zabudnutým rómskym holokaustom, sa nedá obísť meno a najmä príbehy pani Eleny Lackovej. Nahrali sme rozhovory s Rómami z rôznych regiónov Slovenska, podarilo sa nám nahrať rozhovor s rómskym historikom Bartolomejom Danielom, ale príbeh Eleny Lackovej je pre nás vzácny o čosi viac. Poznali sme jej príbeh zaznamenaný Milenou Hubschmannovou pod názvom Narodila jsem se pod šťastnou hvězdou, ktorý bol pre nás neoceniteľným zdrojom informácií o živote rómskej ženy, rodiny, komunity. Jediná rómska spisovateľka nás spolu s Milenou Hubschmannovou zasvätila do života Rómov na Slovensku, ako sa to zatiaľ nikomu inému na papieri nepodarilo. Jedna z kapitol knihy popisuje zážitky z druhej svetovej vojny a svedectvo, ktoré sa nám podarilo nahrať, ju dopĺňa. Rómsky holokaust je pre mnohých ešte aj dnes tabu. Pri prezentáciách projektu sa nám často stáva, že aj základné informácie o prenasledovaní a vraždení európskych Rómov sú nové a publikum zostáva opatrné. Stáva sa, že až konkrétne ľudské príbehy, človeka z mäsa a kostí, ktorý hovorí o tom, čo zažil na vlastnej koži, presvedčia. A Elena Lacková je jednou z tých, ktorá svoj príbeh porozprávala. Elena Lacková sa narodila 22. 3. 1921 v rómskej osade vo Veľkom Šariši v rodine vajdu a primáša rómskej kapely Mikuláša Doktora. Bola prvou rómskou ženou zo Slovenska, ktorá absolvovala vysokoškolské štúdium, diaľkovo FF UK v Prahe odbor výchova a vzdelávanie dospelých. Štúdium ukončila v roku 1970 vo veku 49 rokov už ako stará mama 9 vnúčat. Po ukončení vysokoškolského štúdia pôsobila dva roky ako učiteľka a sociálna pracovníčka v Ústí nad Labem, potom ako sociálna kurátorka na východnom Slovensku. Bola zakladateľkou prvého rómskeho kultúrneho zväzu v 60. rokoch (Kultúrny zväz Cigánov-Rómov) a Kultúrneho zväzu občanov rómskej národnosti v roku 1989 v Prešove. Od roku 1993 je členkou Spolku slovenských spisovateľov. V roku 1995 ju ocenila Univerzita J. E. Purkyně v Ústí nad Labem diplomom za rozvoj rómskej kultúry, 3. septembra 2001 pri príležitosti Dňa Ústavy SR odovzdal Elene Lackovej prezident SR Rudolf Schuster štátne vyznamenanie - Rad Ľudovíta Štúra III. triedy. Po prvý raz pri príležitosti štátneho sviatku bolo toto vyznamenanie zapožičané aj občanovi rómskej národnosti.Práve za spracovanie témy rómskeho holokaustu bola ocenená v roku 2000 medailou Chatama Sofera. Múzeum židovskej kultúry ju udeľuje ako najvyššie vyznamenanie tým, ktorí dlhodobo spolupracujú s múzeom a zaslúžili sa o jeho rozvoj. Elena Lacková sa tak zaradila medzi osobnosti, akými sú bývalý prezident štátu Izrael Ezer Weizman, prezident SR Rudolf Schuster, prezident Svetovej kresťansko-židovskej spoločnosti sir Sigmund Sternberg, popredný architekt slovenského pôvodu z Izraela Juraj Fatran, profesori Ján Komorovský, Karol Gábriš a Pavol Traubner, herečka Zita Furková, in memoriam spisovateľ Ladislav Grosman - autor Obchodu na Korze…V roku 1946 napísala a s rómskym ochotníckym súborom z rodnej osady sama aj naštudovala divadelnú hru Horiaci cigánsky tábor, ktorej témou je práve holokaust Rómov na Slovensku a kde upozorňuje na dosiaľ málo známy rómsky partizánsky odboj. Inscenácia mala viac ako sto repríz. Je tak zakladateľkou prvého rómskeho Kočovného ochotníckeho divadla. Hru Horiaci cigánsky tábor vydali vydavateľstvá div. hier Lita (Bratislava 1956) a Diliza (Praha 1956). V roku 2000 ju uviedlo rómske profesionálne divadlo Romathan v Košiciach pod názvom Cigánsky tábor. V roku 1952 napísala a naštudovala hru Nový život. Za rozhlasovú hru v českom rozhlase Žužika získala v roku 1989 cenu Českého rozhlasu a cenu Prix Bohemia. Rozprávky Veľký primáš Baro a Hrbatý Maren uviedlo Romathan.Dvojjazyčne boli vydané jej Rómske rozprávky. Už spomínaná autobiografia Narodila jsem se pod šťastnou hvězdou vyšla tiež v angličtine a francúzštine. Časopisecky publikovala v Romano nevo ľil ďalšie rozprávky a tri poviedky z obdobia 2. svetovej vojny: Mŕtvi sa nevracajú, Bieli krkavci a Život vo vetre. Ako posledná vyšla jej ďalšia kniha rozprávok Husle s tromi srdciami, ktorá je ilustrovaná obrázkami detí z Jarovníc.Zomrela 1. januára 2003 v Košiciach. Obdobie vojnového slovenského štátu prežila mladá pani Lacková v rodnej obci, vo Veľkom Šariši. Jej spomienky presne zachytávajú postupnú zmenu v postavení jej rodiny v obci, aj správanie majoritného obyvateľstva k Rómom v obci vôbec. Nová moc na dedine reprezentovaná gardistami vládla ich osudom. Počiatočné osočovanie, urážky a zastrašovanie vyvrcholilo násilným vysťahovaním Rómov za dedinu. Takýmto spôsobom vznikli mnohé dnešné rómske osady mimo hlavných komunikácií, mimo dosah okoloidúcich.Rómska osada vo Veľkom Šariši. Boli sme v strede obce a blízko kostola, no a blízko, proste ľudí, Nerómov. No a už vtedy, keď sa začala organizovať Hlinkova strana, tak k nám chodili gardisti, ktorí, proste, boli s nami zadobre, veľmi zadobre, lebo to bol mäsiar, kde sme chodili nakupovať, alebo sme chodili do obchodu. Prišli si z nás uťahovať. Že „počkajte Cigáni, pôjdete na gumu, pôjdete na mydlo“ a tak. No ale ja som ako jediná Rómka chodila do mešťanky, chodila som aj do spevokolu, do toho našeho, dedinského, spievala som aj v kostole, lebo som mala dobrý hlas, no a keď takto, to boli akurát synovia toho nášho, za Hlinkovej strany, to bol predseda obce, tak keď sme išli do toho spevokolu, išli sme po ceste celý spevokol, no a jeden z týchto jeho chlapcov mi takto stúpil náročky na pätu, ja som sa obzrela, aj on mi povedal do tváre, že Cigáni pôjdu na mydlo a gumy. Viete, ja som sa veľmi urazila, bolo mi to veľmi ľúto a už som nemienila ísť na tú skúšku do spevokolu.No a potom sme to už začínali cítiť, že sa dačo proti Rómom deje. Už v tridsiatom deviatom roku, keď bolo napadnuté Poľsko, že, no a Nemci prechádzali aj cez Veľký Šariš. No a potom už sa pripravovala Hlinkova garda, robili sa cvičenia, neviem, ako sa to volalo. Či sa pripravovali proste na obranu, že keď bude vojna, keby padla bomba alebo granáty, no tak robili takéto cvičenia. No ale z nás, z Rómov, si oni zrovna uťahovali. Oni o polnoci prišli, búchali do dverí, to sme bývali vedľa Torysy, búchali do dverí, do okien a kričali: „Cigáni von, Cigáni von!“ No a to viete, keď sa matky prebudili, utekali ako splašené, nechali deti, teraz deti za nimi, nevedeli, čo sa robí, no a nahnali nás do Torysy sa umývať, že sme špinaví. No ale niektorí z tej Hlinkovej gardy stáli na moste vo Veľkom Šariši a uťahovali si, rehúňali sa... proste z toho strachu, čo sme ako Cigáni prežívali. Ale pokiaľ sme boli my v tej vode, do ktorej nás nahnali, tak oni dali do osady slzotvorné bomby, no a dali aj do niektorých domov, tam, kde vedeli, že je veľa detí, veľa ľudí, tak aj tam zapálili. Všetko utekalo ako splašené ovce. No a teraz, keď sme prišli z tej vody, kýchali sme, slzy nám tiekli, to bolo dačo strašné. A keď tá matka chcela to dieťa z tej studenej vody prikryť, tak v tej chatrči to nebolo možné, pretože tam boli tie bomby. Chlapi vyhodili tie bomby, odhodili ich ďaleko až ku tej Toryse, no ale dlho to trvalo, kým sme sa nejako zorientovali…… Nejdříve stříhali četníci za trest a pro výstrahu jenom ty Romy, které chytili ve městě. Později začala jezdit po osadách „hygienická péče“ a stříhali každého. Prý abychom neroznášeli tyfus. Jezdili ve velkém voze, kterému se říkalo !parovňa!, protože v něm spařovali „cikánské hadry“. Četníci a gardisté vtrhli do každé chatrče s namířenými puškami a „hygienická péče“ zatím posbírala všechny šaty, kabáty, peřiny – neunikla jim ani nejposlednější onuce. To pak spařili v parovně, naházeli na jednu hromadu a my si z toho mohli vybrat, co komu patřilo...…No a potom sa nám stále vyhrážali, že nás z vároša vysťahujú. No sľubovali, sľubovali. Potom až v roku štyridsiatom druhom, blížil sa november, museli sme rozbúrať svoje domky. Otec bol primáš, mama bola samouk, naučila sa krásne vyšívať, šiť, proste háčkovala, plietla, robila tým pánom ručné práce. No tak my sme si mysleli, že proste akože nás, ja som chodila do kostola, robili sme od malička u tých bohatších sedliakov, vynechajú, no ale neplatilo. Neplatilo to aj preto, že mama s otcom chceli byť s ostatnými solidárni. Naša rodina skutočne žila na úrovni, pretože mama kúpila lacnú látku, ušila šaty, krásne nás obliekala, posielala do školy, do kostola, no a keď robila ručné práce, tak vždy ušetrila trochu vlny, že uplietla aj pre nás. Tak sme chodili oblečené ako deti z dediny. No ale mama aj otec, keď vysťahovali všetkých, tak oni potom povedali, že aj my, tak sme si náš pekný dom rozbúrali a vysťahovali sme sa na taký vysoký kopec. V lese. No tak nebolo to až tak ďaleko, to možno bolo kilometer a pol od dediny. Bola tam jedna poľná cesta, stále zablatená, no a bolo nás do štyristo ľudí. Bol to strmý kopec a skalistá zem. No tak tam by sa možno voda ani nedostala. V takej priehlbine bola jedna studňa pre štyristo ľudí. Poniektorí Rómovia si urobili, lebo to bol taký strmý kopec, zemľanky. Poniektorí si proste vydlabali zemľanky, no ale my, čo sme pracovali u bohatých, u tých bohatších, no neboli to bohatší, boli to takí strední roľníci, no tak previezli nám niektorý materiál z toho našeho domu, čo sme mali ten dom dole vo Veľkom Šariši. Nám previezli strechu, takže sme si urobili tam v lese velikánsku izbu a kuchyňu.Ale už padol prvý sneh, keď akurát dávali strechu na náš domček. No a s jedlom bolo veľmi zle. Nemali sme čo jesť, hladovali sme. A na to nikdy nezabudnem, keď sme robili, keď sme stavali tú chatrč tam v lese, moja mamka, mali sme veľa, veľa priateľov v dedine, aj dobrých ľudí, tak mamka išla poprosiť, či by nemohla pre nás uvariť polievku. Tak uvarila polievku a zobrala ju do takéhoto veľkého hrnca s vrchnákom. Celý deň sme nejedli. Ale keď išla, potkla sa, spadla a tá polievka sa vyliala. Bola z toho zúfalá. Vlasy si trhala od zúfalstva, že celý deň pracujeme o hlade, čakáme na tú polievku a toto sa stalo. Ale keď prišla, tak môj manžel jej bozkal ruky a hovoril, "mamička moja, nerobte si z toho nič, my vydržíme"…Napriek tomu, že rodina pani Lackovej patrila k tým, ktorým “ich” gádžovia občas pomohli, neminuli ju tragédie ako akúkoľvek inú rómsku rodinu.Nedalo sa. Ja som myslela, že už to neprežijem. Môj syn, ktorého ste teraz videli, mal rok, no a potom sa mi tam narodili aj dvojčatká, dve dievčatká. Nebolo čo jesť, kojila som ich, ale keď ja som nejedla, tak nebolo ani mlieko a tak mi jedno od zimy a od hladu zomrelo. Ale už tesne, tesne keď už sme čakali oslobodenie. Dieťatko nevydržalo a jedenásteho januára tisícdeväťstoštyridsaťpäť zomrelo. Takže takto sme žili. Viem, že niektorí zbierali na jar zemiaky, čo ostali navrchu a zamrzli. V tých zemiakoch zostal škrob. Tak zbierali tie zemiaky a z toho škrobu sme robili cesto a piekli lokše. Pre záchranu života sa zjedlo všetko, ale tie lokše, čo sme piekli, veľmi, veľmi zapáchali. No a tak potom ako v iných osadách, tak aj u nás, lebo sa živili aj zhnilými zemiakami, aj čo bolo, chodili aj na smetiská a tam našli napríklad suchý chleba, keď tam boli aj zákusky pohodené, tak aj tam slané bolo s cukrom pomiešané, no ale deti jedli, lebo sme boli vyhladovaní, nemali sme okrem niekoľkých kociek cukru v ústach nič. No tak potom vypukol brušný a škvrnitý týfus. Asi dvanásť alebo trinásť ľudí zomrelo u nás, vo Veľkom Šariši.Spomienky Eleny Lackovej na obdobie druhej svetovej vojny prinášajú aj informácie o kontaktoch Rómov s partizánskym odbojom. Napokon tí Rómovia z nášho územia , ktorí sa ocitli za bránami vyhladzovacích táborov, boli väzňami politickými (partizáni a ich pomocníci), nie rasovými.Na Šarišských lúkach bol riaditeľ školy, Varga sa menoval, a on bol v Prvej svetovej vojne zajatý v Gruzii. No a on si stále po tie roky dopisoval s tou Gruziou. A tak jeho známy, syn tých známych bol zhodený ako parašutista na Dukle a on sa nejak, ten vojak, no tak to bol kapitán, ale v civile sa dostal k nemu, do Šarišských lúk. Varga nás poznal, riaditeľ školy a vedel dobre rómsky. Tak on potom nejak odkázal po mojej sestre, lebo ona tam bývala, odo mňa mladšia sestra, aby môj manžel k nemu prišiel. V noci nám potom priviedol toho Gruzínca do osady v lese. No a mamka moja, keď sme tú chatrč budovali, vedela, že tam budú chodiť Nemci a my sme boli štyri dievčatá, tak ona dala vykopať takú jamu a tam proste na vrch dala dosky a postavili tam posteľ. No a keď sme videli zvrchu, lebo sme boli vysoko, keď sme videli po ceste, že idú Nemci, lebo Nemci sami nechodili, ale vtedy ešte tá Hlinkova mládež, ona bola taká veľmi sfanatizovaná tým fašizmom, tak oni vždy tých Nemcov privádzali k nám. Tak keď mama videla, že idú Nemci a tí chlapci, gardisti, tak nás vždy schovala do tej jamy. No ale keď môj manžel priviedol toho Gruzínca, tiež sa volal Jozef, no tak dali sme ho tam do tej jamy. No pán riaditeľ školy, tiež už nebohý, vždy posielal po mojej sestre čisté prádlo. Košele, jedlo posielal, chlieb, maslo, mlieko, mu posielal, tomu Gruzíncovi. No ale otec bol primáš, mal svoju kapelu, brat hral na cimbale, tak cimbaly boli oprené o tú posteľ. No a keď už prišli Nemci, tak kázali hudbe, tým našim muzikantom, aby hrali. No a my sme mali najväčšiu izbu, lebo my sme si priviezli ten materiál zdola, tak hrali, a môj otec proste vždy ako náročky, keď ten Gruzínec zakašľal, tak vždy hral a nohou dupa,l aby ho nebolo počuť. No a my sme teraz boli, to viete, napoly mŕtvi. Bolo nás viac ako štyristo ľudí, keby sa boli dozvedeli, že tam schovávame Gruzínca, ruského vojaka, že by nás boli všetkých odsúdili na smrť. No ale potom, keď už na Topli bola asi sedem týždňov fronta, tak môj manžel mu povedal, či nechce, že ho prevedie cez lesy k svojim. No a môj manžel tiež riskoval život, v noci ho previedol. No ale on, dal nám aj adresu, ale manžel nebohý to niekde stratil, viem, že sa volal tak podobne ako Stalin, nejak Ďugašvili, tak Jozef a hovoril, že keď sa dožijeme konca vojny, že on si pre nás príde a zoberie nás do Gruzie, že sme podobní farbou pleti. Ako Gruzíncom. Ale nikdy sa nevrátil.Rozdiel medzi protižidovskými a protirómskymi právnymi nariadeniami slovenského vojnového štátu boli nielen v kvalite, ale aj kvantite. Zákony či vládne nariadenia vzťahujúce sa na riešenie cigánskej otázky (v dobovej terminológii sa celý problém obaľoval do terminológie o asociálnych živloch, čím sa popierala existujúca štruktúrovanosť vtedajšej rómskej minority) dopĺňali početnejšie nariadenia prijímané na regionálnej či lokálnej úrovni. Tie boli dielom konkrétnych, známych ľudí s tvárou a menom. Ich zločiny často zostali nepotrestané, ale v pamäti obetí majú trvalé miesto. Títo ľudia nie sú zabudnutí.No a my skutočne sme veľmi, veľmi hladovali. Hlad, to bol hlad, obrovský hlad. Ja som už niekedy, celá rodina aj dva - tri dni, hovorím, že okrem jednej kocky alebo dva cukru sme nemali nič v ústach. No boli sme stále ohrozovaní. Lebo to viete, každý deň prichádzali gardisti. Počítali nás, či sa niekto u nás neskrýva, či niekto nezmizol. Keby dačo, tak nás postrieľajú. Hladovali sme, a potom sme veľmi trpeli, lebo prišli dezinfikovať. Škvrnitý týfus vypukol, tak prišli dezinfikovať. No to bolo šťastie, že my, dievčatá, sme včas ušli. Z domu. Ale ja som mala, lebo ja som chodila do práce, tak ja som si dala ušiť taký pekný kostým, to viete ..., obliekala som sa, lebo som chodila do kostola, spievala som. Mamička šila, tak nám pošila všetky veci, a keď raz tam prišli proste s tou, to oni mali taký kotol, viete, a topili a teraz všetko, všetko nám dávali do tej pary a to sa varilo. A mamičku moju neostrihali, lebo ten gardista ešte mal toľko k nej úcty, že ona robila pre ľudí, že proste povedal, že túto ženu neostrihajte. Ona chodí do kostola a to by ste museli aj moju mamu ostrihať, keby ste túto ženu ostrihali. A všetkým ženám ostrihali vlasy dohola, deťom, lebo chlapi boli v tom pracovnom tábor, a my keď sme sa vrátili, tak moja mamka sa veľmi, veľmi rozplakala, objímala nás a hovorí: "Viete, moje, ja by som, keby vás boli ostrihali dohola a ja keby som vás videla takéto, ja by som to neprežila." No a moje dve sestry ochoreli na týfus, mladšie odo mňa, no tak im potom vlasy vypadali, tiež mali holé hlavy, no ale si predstavte, že o niekoľko mesiacov potom im narástli ešte krajšie vlasy, ako mali predtým. Tak žili sme veľmi, veľmi ťažko....Většina proticikánských zákonu a vyhlášek platila obecně pro celý slovenský stát, ale jsem přesvědčená, že některé si vymýšlel Pačaj. Anebo Pačaj byl alespoň zodpovědný za to, jakým drastickým zpusobem se v našem kraji plnily. Říká se: Udelej ze zajíce psa a bude prohánet zajíce huř než pes. Poturčenec horší Turka. To všechno platilo na Pačaje....Jednou, myslím, že to bylo v devětačtyřicátém roce, jsme hráli naše romské divadlo ve Spišských Vlaších. Po představení jsme čekali na vlak do Prešova a na peróne stojí – Pačaj. Chlapci ho poznali. Mezi herci byl jeden, kterého dal zmlátit, druhému dal zavřít otce do pracovního tábora, třetímu dal ostříhat matku. Naši herci se na něj vrhli a chtěli ho zbít. Byl bledý jako mrtvola, jenom valil ty své cibulovité oči a jektal. Na nádraží bylo hodně lidí, já nechtěla, aby se rěklo, že se Cikáni perou. Promluvila jsem k našim lidem, aby Pačaje nechali na pokoji. ...Proč se mu Romové nepomstili? Proč ho některá stará ženská nepočarovala, aby z něj červi padali? Vždyť toho utrpení, co zpusobil našim lidem, bylo dost! Romové věří – nebo alespoń dříve věřili, že každého stihne odplata za jeho činy, ať na tomto, nebo na druhém světě, ať v tomto životě, nebo v příštím. Osud je spravedlivý, i když se to někdy nezdá. Thovav tut Devleske, řekne Rom, - přenechávám tě pánu Bohu – a to stačí, aby se člověk, který se provinil, sžíral strachy v očekávaní spravedlivého trestu. Strach je sám o sobě dostatečným trestem, a proto milosrdní Romové odpouštějí svým viníkum prřed jejich smrtí. Člověku nepřísluší se mstít, protože by tím pošpinil sám sebe. Odplata je záležitostí Boha. Elena Lacková patrila po skončení vojnových útrap medzi tých, ktorí si vzali k srdcu komunistické výzvy. „Občania cigánskeho pôvodu, poďte medzi nás!“ Mnohí komunisti mysleli tieto výzvy úprimne. Už preto, že s Rómami bojovali v Slovenskom národnom povstaní, spolu s rómskymi partizánmi sa skrývali v lesoch. Spolu s Rómami trpeli správaním sa príslušníkov Hlinkovej gardy. Pre Rómov boli tieto výzvy naplasťou na utrpenia prežité počas fašizmu. Viera v komunizmus bola podporovaná aj tým, že vojaci Červenej armády neváhali vstúpiť do rómskych osád, objímať sa a veseliť s nimi, ponúkať ich svojím proviantom. Rómovia, ktorí mali širší rozhľad, ako Elena Lacková, sa potom dozvedali, že v Sovietskom zväze je prvé a vtedy jediné rómske divadlo, že tam v tridsiatych rokoch vychádzala rómsky písaná literatúra, že existujú rómske kolchozy. Keď potom komunistická strana dopomohla pani Lackovej k vzdelaniu a k tomu, aby sa stala vzorom socialistickej občianky cigánskeho pôvodu, historická nedôvera voči akémukoľvek gádžovskému režimu ustúpila do pozadia a začala dúfať, že socializmus prijme Rómov medzi ľudí. V súčasnosti máme možnosť sledovať, kam politika komunistov „posunula“ nerómsko-rómske vzťahy, s jej následkami sme dodnes konfrontovaní. Komunistický režim dokončil rozklad tradičných noriem, obyčajového práva Rómov, ich spôsobu života a hodnotových orientácií. Rómovia sú dnes vo všeobecnosti pokladaní za problémovú minoritu, ktorá je ostatnej spoločnosti na príťaž. Zo strany „bielej“ majority prevláda predovšetkým prehliadanie, resp. nezáujem. Napokon dôkazom toho je aj fakt, že rómsky holokaust je stále neznámy a nepoznaný. Ešte stále máme pred sebou obrovské množstvo práce s odkrývaním nepoznaných miest histórie – našej spoločnej. Možno nám pomôže hľadať cestu k spolužitiu nás „gádžov“ a tých všetkých iných, s ktorými v našej krajine stáročia spolu žijeme. Ako píše Milena Hubschmannová v úvode knihy Narodila som sa pod šťastnou hviezdou, ani pani Lackovú neobišli chvíle, keď v rozpore so svojím celoživotným konaním zaprela, že je Rómka. „Z mojej strany to bolo však neuveriteľné nepochopenie, neschopnosť vcítiť sa do situácie Róma, ktorý nekradne, nepáli parkety, neveksluje, posiela deti do školy, pracuje, a pritom dennodenne číta v novinách, že Cigáni alebo Rómovia ukradli, ulúpili, vekslovali, zdemolovali byt, nechodia do práce: Róma, na ktorého sa na ulici na každom kroku lepia opovržlivé pohľady _bielych_, ktorý číta na každom rohu _Smrť Cigánom_. Elena však patrí medzi tých Rómov, u ktorých je emigrácia do ochranného mimikry gádžovstva chvíľková. Vracia sa vždy znovu domov, do svojho rómstva a k svojej snahe vytvoriť mu miesto pod slnkom."Když se někdy sejdeme s příbuznými nebo se známými a my, co jsme zažili válku, náhodou začneme na ty doby vzpomínat, říkají mladí: To muselo být hrozné! Jak jste vubec mohli v tom strachu a v té nejistotě žít? Jak jste vubec přežili? Nevím, těžko bych dovedla dokonale hodnotit naše tehdejší pocity a stavy – ale myslím, že my Romové jsme vždycky všechno brali jako řízení osudu, proti kterému člověk nic nezmuže. Co má být, to bude. Anebo co dá Buh, to bude. Co je ti souzeno, nikto z tebe nesejme. V jedné z nejstarších písniček, kterou znají snad všichni Romové na celém světě, se spívá: Trestá Pán Buh, trestá, koho se mu zachce… A proto, I když jsme plakali a trpěli, vědeli jsme, že to tak má být, tak a ne jinak, a proto vlastně mužeme být spokojeni. Na druhé straně i ta nejdelší doba se rozpadá na nekončené množství “teď” – a my jsme každé “teď”, kdy nás právě někdo nebil, kdy se nám nekroutila střeva hladem, kdy jsme se mohli jeden druhého dotýkat a cítit životodárné teplo svých přítomných příbuzných, prožívali jako štěstí. ….Autorka je predsedníčkou správnej rady Nadácie Milana Šimečku, *upravená a skrátená verzia článku vyšla v DOMINO FÓRUM 8. 9. - 14. 9. 2004, publikované so súhlasom autorky.Poznámka:Citáty v slovenčine sú zo svedectva, ktoré sa nachádza v archíve Nadácie Milana Šimečku. Citáty v češtine sú z knihy Narodila jsem se pod šťastnou hvězdou.
|
|
|
|
